Som sa dnes zase raz zasnil ale po dlhej dobe som dostal chuť dať tomu písomnú formu. Nejako to „zapečatiť“ a dať tomu oficiálnu podobu ako keď som pred rokom a pol si napísal na stenu „svoje ciele“ a myslím si, že aj vďaka tomu, že som ich mal furt vyvesené pred očami tak som ich plnil. Ale teraz si už ciele nechcem písať na stenu, chcem ich mať v sebe. Chcem sa stať „svojim ideálom“ a chcem prestať strácať čas.
Keď som kukal poslednú polhodinu jedného veľmi zbrklého a de facto pre mňa o ničom dokumente o rocku v 60tych rokoch (síce jedno z naj hudobných období podľa mňa) tak sa mi v hlave vyjavil taký fajn výjav.
Jar, pekné počasie a už podvečer. Mám na sebe rolák a svoje obľúbené menčestrové (neviem či sa to tak píše) sačko. V jednej ruke nejaké fajnové fajčivo, v druhej pivko a vedľa mňa niekto s kým si mám čo povedať. Sedíme v jednom z najzadnejších sedadiel v amfiteátri v Banskej Štiavnici (áno presne to miesto ma napadlo) a dole hrá nejaká blues rocková kapela. Pomenej ľudí v hľadisku a všade taká „šedistá atmosféra“. Dačo ako tie nahrané časti čo boli dorobené k videu na Another Brick in the Wall pt.2 od Pink Floydu ak chápete čo myslím. Ak nie nevadí píšem to hlavne pre seba. Proste byť tam počúvať hudbu nasávať atmosféru, baviť sa o literatúre alebo hudbe, fajčiť, občas si usrknúť z pivka a hlavne byť súčasťou tej atmosféry. Chcem aby to zo mňa bolo cítiť a aby také dačo pri mne ľudia cítili keď ma stretnú a bavia sa so mnou a chcel by som stretávať ľudí, z ktorých to ide. Podobnú túžbu mám už istú dobu (síce na základnej škole som si skôr predstavoval, že budem ako vysokoškoláci z náprotivného intráku .. čiže kopa hippiesákov :) ) ale jemne sa zmenila. A asi sa mi to aj plní, lebo na dozvukoch keď som vošiel do izby (trocha vodky a vína už v brušku) naj kamoš mi zahlásil, že vyzerám ako Marián Varga, čo som zobral ako kompliment. (síce on to myslel ako urážku, lebo Varga je cool s tým výzorom len preto lebo tak hrá a skladá) A tak. Je to povrchné ale chcem to. Až keď dosiahnem také dačo budem to „ja“ a budem sa môcť pohnúť. Plniť si dáke sny v živote, dokým nedosiahnem toto svoje „ja“ budem stále nepokojný a nespokojný. :)
A čo z toho vyplýva? No nič okrem toho, že nesmiem strácať dni ako dnešok. Okrem toho, že som bol s jednou „oranžovou slečnou“ von som dokopy nič neurobil. A to sa nesmie stávať. Život je hrozivo krátky a ako si mám plniť sny keď umriem skôr ako sa stanem „sebou“?
Sľubujem sebe? Do prázdna? Alebo hocikomu kto to práve číta. (asi som osoba čo to bude naj čítať, lebo tento blog mám reálne ako denník tak mám vo zvyku čítať si tie veci po istej dobe a znova spomínam na pocity a myšlienky čo sú za poviedkami a „anketami“) ... No sľubujem, že už nebudem strácať dni. Dajme tomu, že sa nebudem zajtra učiť ale to neznamená, že sa budem utápať v divnej paralýze (letargia sa mi nehodí asociujem si s ňou smútok) a urobím dačo. Však gitara je žhavá na moje prsty, knihy túžia aby som ich strany prepaľoval svojim chtivým pohľadom a život chce aby som ho žil. Byť doma neznamená nežiť! :)
P.S.: Odporučte mi dákeho autora kníh. Nie fantasy a nie nič a lá Matkin resp. Hvorecký a tobôž nie Steelovú. xD Vopred ďakujem. :)
P.P.S.: Začínam mať pocit, že dáko to tu chytá dekadencia. :D) Furt len píšem "čo som, kto som, ako som" by som mohol aj dačo iné. xD Pokúsim sa dať sem dáku prózu nabudúce ale odkedy som si "dal záležať" na Spovedi lesbičky zistil som o koľko príjemnejšie je to keď to nepíšem len tak zhurta ale dám si záležať.
Komentáre