Pihuškov Blog

Zaberám životný priestor. Tento status sa mi začína na ICQ a v hlave objavovať čoraz častejšie. Píšem priemerne, kreslím podpriemerne, športovec niesom, expert na zvádzanie ani zďaleka nie a ani na intelekte som toho veľa nepobral (čo sa týka výzoru no radšej ani nebudem písať). Ale predsa som sa donedávna cítil celkom v poho. Všetky moje muchy som chcene či nechcene prehĺtal a žil som. Užíval som si vzduch ľuďí a všetko a cítil som sa ako keby som si to tými svojimi depresiami spred pár rokov splatil, že tento môj život je dačo ako vykúpenie zo Shawshanku a žijem ho právom. Lenže tak to bolo len istú dobu. Potom som porobil pár divných vecí, spoznal pár ľuďí a tí ľuďia sa spoznal s ďaľšími ľuďmi. Pár „kamarátov“ som získal pár stratil a život šiel ďalej bez toho aby som ti zmien veľmi všímal. Hľadel som na seba a to mi stačilo, až kým som nemal na čo hľadieť. Podstata môjho celého ja ako keby zmizla. Nemám už ani ň prečo by som tu mal byť a ešte k tomu tým svojim bytím škodím druhým a to ma naozaj nebaví. Jem jedlo, ktoré by mohlo nakŕmiť hladných, dýcham vzduch, ktorý by mohli dýchať druhý, mám možnosti, ktoré by milióny ak nie miliardy ľuďí využili lepšie ako ja. Tak prečo som tu? Prečo tu oxidujem a ničím životy tých, na ktorých mi „záleží“ ? Asi čakám znova na vykúpenie, znova chcem žiť vo svojom malom krásnom egoistickom svete, znova chcem mať pocit, že si zaslúžim každý liter vzduchu, ktorý prejde mojimi pľúcami? Chcem veľa? Áno chcem!!! A čo keby som sa chcel vrátiť v čase? Aby som bol zase v tej dobe keď som videl všetko len čierne a umáral som sa v opodstatnených aj menej opodstatnených depresiách a chcel som si rozrezať žili... Ale bál som sa smrti. Plakal som s nožom v ruke a nedokázal som odísť ako pravý gentleman na konci vystúpenia a očakával som, že po mne budú túžiť keď ako jediný herec ostanem stáť na pódiu. Zo začiatku mali záujem. Prečo ostal? Určite nám dačo chce povedať! Po chvíľke ticha začali tlieskať. Brali to ako nejaké avantgardné umenie ale nie nebolo. Bolo to len tiché stánie v svetle reflektorov. Po chvíli ich to omrzelo prestali tlieskať a šli domov. Už som cítil zlý pocit ale došlo mi to až keď začalo iné predstavenie a ja som tam stále stál. Zavadzal som hercom ale všetci sa ma báli vyhodiť. Publikum nechápalo a všetko bolo divné, nefunkčné a zlé. A tak sú aj životy ľuďí okolo mňa. Divné ako keby nefunkčné a cítim.. cítim zodpovednosť, lebo mám dojem, že z toho pódia som mal už dávnajšie odísť... Ale stále sa bojím .. Verím v ďaľšie predstavenie, ďalší život ale nemyslím si že mám právo zahadzovať tento jeden síce vidím, že len škodím aj keď skoro nič nerobím ...Asi by som mal prestať robiť úplne všetko to by najviac pomohlo. Ako hrdina knihy Harukiho Murakamiho – Tancuj, tancuj, tancuj. Budem už len tak žiť ale v rohu, do ktorého nikto nevidí aby som nezavadzal. Nebudem zaberať bandwidth ľudských životov a stratím sa v zabudnití. Publikum ma časom prestane vnímať keď mi bude trčať už len nejaký ten vlas spoza kulís a všetko bude fajn ...