Pihuškov Blog

“Som taká šťastná! Máme dnes ročné výročie s Erikom a zavolal ma von. Vraj so mnou musí dačo prebrať.“hovorila Monika svojej kamoške cez mobil kým si hľadala najlepšie oblečenie aké by si na seba mohla dať aby sa Erikovi páčila. Tvrdil jej, že vo všetkom sa mu páči ale vedela, že v niektorých veciach sa mu páčila viac. Nahodila na seba biele obtiahnuté tielko, ružovú mini s bielym Pucca opaskom a obula si svoje obľúbené biele sandálky na vysokom podpätku. Zavŕšila to malinovým leskom na pery a cez plece si dala svoju pink bag (bola naozaj ružová), v ktorej mala plyšového lišiačika pre Erika a vydala sa do mesta.
 Pomaly prechádzala celým mestom. Ulice už zahalila tma a všetko osvetlovali len pouličné lampy a svetlá televízorov v bytovkách. Rodinky vysedávali doma a kukali večerný program v telke, mladý ľuďia naproti tomu teraz len ožívali a vychádzali do ulíc. Skoro ako upíry, ktorých slnko zabíja, vychádzajú zo svojich nôr až teraz keď mesiac tróni oblohe a všade kraľuje len tma. Cestou si Monika vybavila ešte pár telefonátov s kamoškami a zväčša točila len o tom aký je Erik úžasný a že to už bude rok a tak. Kamošky prikyvovali a síce ich to už nudilo nechali ju vytešiť sa, však prvý rok spolu to už je dačo!
 Po polhodinke chôdze a telefonovania došla na námestie a uzrela tam Erika. Práve sa ľúčil s dákymi kamošmi. Mal na sebe fialové tričko s motívom skaterov a voľné nohavice ako vždy, dojem dotvárali ešte fialovo-biele Osirisy na nohách a blond melír na jeho čerstvo ostrihaných vlasoch. Zdal sa jej akosi skleslí, že by zabudol? Nevadí, hlavne že je tu. Povedala si Monika s úsmevom na tvári a cupitavým behom sa vydala k Erikovi. Hodila sa mu okolo krku a vášnivo ho pobozkala. „Ahooooooi láska! Pozri sa čo pre teba mám. Lišiačika!!! Však je zlatýý. Hneď ako som ho videla vedela som, že ti ho musím kúpiť. Čo je? Nepáči sa? Nevadí vymeníme ani mne sa nepáčil...“ „Nie,“ zastavil ju Erik, „lišiačik je zlatý tak ako aj ty ale...“ „Tak čo láska? Hm? Kde je problém?“ „UŽ ŤA NEĽÚBIM!“ Nastalo hrobové ticho. Nedokázala pochopiť čo sa práve stalo. Však majú výročie.. Jeden rok .. ROK .. nikto nevydržal tak dlho. Všetci im hovorili ako im to spolu sluší. Koniec? NIE, to musí byť omyl .. toto nieje jej Erik, on by jej povedal ako ju ľúbi nie toto. Slzy jej začali tiecť po líciach a roztiekla sa jej maskara. „Nerob z toho prosím melodrámu ale už ťa proste neľúbim. Aj ty si na otm určite takisto, však po tak dlhom čase sa všetko vytratí.“ Ona len mlčala a každé jeho slovo bolo ako soľ do otvorenej rany, do rany, ktorá sa predrala celým jej telom a rozrazila ju od špičky nôh až po končeky vlasov pritom lámajúc jej srdce na milión častí. Nechápala čo sa deje a on len kecal a snažil sa jej utrieť slzy, hovoril hlúposti o spoločnej vine ale ona nevnímala .. ona nechápala.... Prečo? Vari ho nemilovala dostatočne? Každý deň ho predsa zahŕňala svojou láskou. Ani žiarlivá nebola priveľmi, len trochu aby si nepomyslel, že je jej lahostajný. Ani prehnane cudná nebola .. po čom túžil to vždy časom dostal. Žeby ho pridlho nechala čakať? ... PREČO? .. Slzy tiekli , slová plynuli a ona sa len pomaly lámala.. lámala sa pod tlakom reality.. pod tlakom rozchodu. Časom sa presunula domov ale v podstate si to ani neuvedomovala. Na otázky rodičov „Čo sa stalo miláčik?“ neodpovedala .. len plakala, plakala za tým čo sa už nikdy nevráti .. A jej srdce ležalo len tak rozdrobené na milióny kúskov a každou slzou jeden kúsok z neho odplával. Možno naveky, možno nie...
 A tak sa skončil jeden vzťah. Svet sa stále točí, vojny pokračujú, ľuďia žijú a umierajú, zarábajú, spia, jedia.. jediný rozdiel je v tom, že sa zlomilo zase raz jedno srdce.. jedno z miliárd .. jedno nebadateľné srdce...