Pihuškov Blog

 Prednedávnom sa v mojom malo zbytočnom a hlavne nudnom živote stala zmena. Rodičia konečne postrehli, že to nieje len dáka fáza a rozhodli sa mi platiťsedenia u psychologičky (na odporúčanie dákej maminej známej). A ja som sa ako vždy poddal. Však čo už bolo aj horšie.

 Otec ma zaviezol do jej ordinácie a počkal ma von v „čakárni“ (skôr to bol priestor pretne na také účeli ako teraz plnil.. čakalo sa len an východ pacienta nie na vstup). Všetko vyzeralo ako z dákeho gýčového filmu. Celá miestnosť bola ladená do farby tmavého dreva a steny lemovali knižnice plné filozofických a rôznych iných kníh. Medzi tými stenami bol masívny stôl s kopou spisov na jednej strane a voľným priestorom na druhej. Po mojom príchode sa zdvihla psychologička spoza stola a privítala ma. Celkom pekná a pripadala mi až pozoruhodne mladá na túto prácu. Ale to ma napadlo až po chvíľke lebo prvá vec, ktorú som postrehol bola jej krásna vôňa. Usadila ma a začala sa so mnou rozprávať. Prebiehalo to až pozoruhodne ľahko. Dala mi taký small testík a potom sa ma ešte všeličo pýtala až nakoniec sa ma spýtala: „Máš dáke otázky?“ „Aký parfém používate?“ Trochu ju to zarazilo ale to bol asi len zlomok sekundy keď sa znova našla a opýtala sa: „Prečo ťa to zaujíma?“ „Neviem, pekne voniate.“ „Ou ďakujem. Ale ani sama neviem čo to je dostala som to od priateľky prednedávnom k meninám. Nezvyknem si pozerať značky ale vôňa sa aj men páči.“ „Aha.“
 Potom prebehlo ešte pár drobných formalitiek zavolala si otca a povedala mu, že mám prísť znova o týždeň.

 Druhé stretnutie bolo zaujimavejšie. Rozprávali sme sa osobnejšie tak trochu ako priatelia. Dokonca sa mi podarilo otočiť rozhovor aj na ňu. Povedala mi akú hudbu má rada a ako sa dostala k psychológii. Vraj krátku dobu fungovala aj v Amerike a tak. Počúva jazz a občas vraj elektronickú hudbu ale to vraj len na vyventilovanie. Nemohol som si pomôcť ale mala neuveriteľne úprimné oči. Mal som dojem, že mi nič neskrýva. Na koniec som zase nabehol s malou otázkou. „Už viete čo mi akože je?“ „Stredne silné stavy úzkosti. Nieje to nič neobviklé dáme ti jemné antidepresíva a pár rád rodičom a už budeš úplne v poriadku.“ „Čiže už k vám neprídem?“ „Asi nie.“ „Nechcete ísť do čajovne?“ „Čože?“ teraz som ju naozaj zarazil. „Viete rád by som vás spoznal. Viem, že vekový rozdiel a tak ale ste zaujimavá.“červenal som sa asi tak ako nikdy v živote. „Ešte sa mi nestalo aby ma tak mladý pacient niekam pozval ale .. Dobre. V stredu by ti to vyhovovalo?“ „Áno.“nič viac som už nezmohol povedať. Doktorka, Mária mimochodom, si zavolala otca povedala mu pár slov ohľadom mojej „liečby“ a napísala predpis na tie antidepresíva. Odišli sme a ja som sa cítil zvláštne.

 V tú stredu sme boli v našej čajovni. Obsluhoval Aleš a hrali Dead Can Dance. Dali sme si zlatú opicu a rozprávali sme sa. Mali sme neuveriteľne veľa spoločného. Ale stále mi nejaká drobnosť pripomenula, že je medzi nami 19 ročný rozdiel. Ja 17 aj to len prednedávnom a ona 36. Neviem už ani ako sa to stalo ale... pobozkal som ju. Chcel som. Priťahovala ma asi viac ako hociktoré dievča doteraz. Bozk bol krásny a keď sme sa od seba odlepili obaja sme mali taký snovo-zmätený výraz. Nevedeli sme ako k tomu došlo a prečo ale.. páčilo sa nám to. Prisunol som sa k nej a objal som ju. Ostali sme tak ešte pol hodinu. Dýchali sme sa navzájom a nemysleli sme na nič. Vedel som to lebo sme boli jedno. Bola to láska......

 Stretávali sme sa častejšie a vždy počas týždňa. Ona nechcela aby jej na to prišli známy a ja tiež. Nehamblili sme sa ale chceli sme sa mať sami pre seba a nepočuť ich predsudky. Aj ona aj ja sme vedeli, že náš vzťah nemá perspektívu ale žili sme ním zo dňa na deň. Občas ma len tak vyzdvihla niekde na aute a šli sme sa povoziť. Občas sme sedeli v parku a rozprávali sa hodiny. Túto stredu som išiel von s ňou na celé popoludnie. Rodičom som nakukal, že idem von s mojou ex lebo v pondelok mala narodky(čo je pravda) a pár blbostí okolo toho. Mariš ma zaviedla do svojho bytu. Je zariadený skromne ale útulne. Ledva sme došli zapla Theloniusa Monka a vytiahla z chladničky Chardonney. „Viem, že ešte niesi plnoletý ale jeden prípitok asi nikoho nezabije.“ Usmiala sa a položila fľašku na stôl. Kázala mi pohľadať v kabinete (poličke či ako to nazvať) v obyvačke poháre. Samozrejme s mojou kľavosťou mi to zabralo dorbých 8-10 minút kým som ich vyhrabal a sadol som si do postaršieho gauču a čakal na ňu.

 Po chvíľke prišla prezlečená. Voľnejšia ružovkastá blúzka, úzka lesklá fialová sukňa a fialové gorálky na krku. „Máš na pláne ešte dakam ísť?“spýtal som sa pri pohľade na ňu. „Nie ale rada sa páčim.“ Povedala so svojim typickým polosúmevom. Ach povzdychol som si. Postavil som sa pobozkal som ju. „Ľúbim ťa.“ „Aj ja teba macko.“a poškrabkala ma jemne za uškom. Dali sme si za pohárik vína a ľahli sme si na gauč. Najprv sme sa len rozprávali a hladili, neskôr vášnivo bozkávali. Zase ani neviem ako k tomu prišlo. Vždy tieto naše prvýkrát prišli tak nečakane. Prišiel som o panictvo a .. bolo to krásne. Ja som nevedel čo a ako ale ona ma viedla a bolo to úžasné. Ešte chvíľku sme pri sebe ležali nahí a rozprávali sa. Hladil som ju po bokoch a občas jemne pobozkal. Krásna. Nič iné ma nenapadlo. Potom sme sa obliekli prehodili ešte prá slov a odišiel som domov (predsa len vychádzku nemám neobmedzenú mám len 17). Pred odchodom ma ešte niekoľkokrát vyobímala ako keby to bolo posledný krát. Ale nevadilo mi to. Však ju ľúbim. Ach jaj to bola láska.....

 Dnes ráno som jej chcel zavolať aby som aspoň počul jej hlas ale mimo dosahu. Prišiel som na net. Kuknem maily a jeden od nej. Otvorím a je v ňom len jedna báseň. Volala sa zbohom.. Rozlúčila sa v básničke so mnou a že ma ľúbi ale skazila by mi život. Odišla vraj včera večer o 11 lietadlom do Chicaga a tam bude viesť svoju prax. Človek sa čuduje aké presné informácie sa zmesia do veršov .. A teraz len plačem. Plačem lebo nenávidím seba, Theloniusa Monka, psychológov a hlavne básne.

Bola to láska...