Pihuškov Blog

Po dvoch rokoch ho z centrály premiestnili do sanatória Sv. Dominika. Bol to po dlhej dobe konečne svetlý okamžik. Dva roky ho neustále mučili, vypočúvali a dopovali ho liekmi. Kebyže tam musí ostať ešte dlhšie zošalel by. Našťastie sa vedenie rozhodlo, že už z neho nič nedostanú a rozhodli sa ho dať do sanatória Sv. Dominika. Bola to inštitúcia prepchatá masovými vrahmi a šialencami ale aj toto bolo ako spasenie v porovnaní s poslednými dvoma rokmi.

 Samotná budova sanatória bola veľmi pochmúrna, nachádzala sa v strede temného lesa a obkolesoval ju vysoký elektrický plot, ktorí zabezpečoval to aby nikto neušiel. Pod ním sa nachádzali aj nášlapné míny ale o tých už málokto vedel. Budova bola veľká a veľmi stará. Kedysi dávno slúžila ako vidiecké sídlo jedného grófa ale potom ju odkúpila centrála a prerobili to na sanatórium. Zvonka budova pôsobila len schátrale a i len ten najmenší náznak jej niekdajšej  majestátnosti narúšali machom zarastené zvetrané steny alebo zdanlivo zhrdzavené mreže na oknách.

 Obrnené vozidlo, v ktorom ho tam prevážali zastalo tesne pred hlavnou bránou a ledva vyšiel von zdrapli vo za paže dvaja chlapíci v bielych uniformách a prudko ho vtiahli do budovy sanatória.

 Pohľad na interiér budovy ho zarazil. Ani zďaleka to nebolo také staromódne a schátralé ako vonkajšok budovy. Všetko sledovali kamery a celá miestnosť bola prepchatá technikou. Neskôr zistil, že toto je vstupná hala a všetka tá technika sú senzory aby sem náhodou nejaký maniak neprepašoval zbrane alebo chemikálie. Držali ho namieste kým ho nepreskenovali všetky prístroje a kovový hlas nevydal rozkaz aby ho dali do bloku A-4. V tom momente mu nasadili na hlavu dačo ako helmu. Zakrylo mu to oči a uši tak, že nič nevidel ani nepočul. Po pár minútach chodenia mu zložili helmu a hodili ho na zem do cely. Za ním sa zatvorili dvere.

 “Vitaj Bjorn čakal som ťa!” povedal s chladom v hlase jeho “spolubývajúci”. Bol to celkom vysoký beloch mal krátke svetlohnedé vlasy vyčesané do krátkej ofinky, jeho oči nemali farbu vyzerali byť čisto čierne síce pravda bola taká, že nosil len farebné kontaktné šošovky ale to vtedy bábkar nevedel. “Skadial vieš moje meno? A kto si?” povedal chladným hlasom. Už dávno nekládol niekomu otázky, pokial sa tak snažil bili ho a dopovali ho liekmi, ktoré mu spôsobovali nehoráznu pálivú bolesť vo vnútri tela. “Volaj ma Roison. A skadial o tebe viem? Bol si môj idol keď som bol ešte na slobode. Vedel som o tebe všetko. Spôsob ako spriadaš siete a akým vytváraš svoju ohromnú marionettu. Len preto som sa nechal chytiť. A keďže mňa považovali za zdanlivo úbohého švába tak ma rovno doniesli sem a ani ma neniesli do centráli. A tu stačilo nabúrať systém a pridelili ťa do mojej cely.”poznamenal s úškľabkom v tvári, bábkarovi kedysi tak vlastnom ale po 2 rokoch už úplne cudzom. “Čo odomňa chceš? Zabiť ma? Poslúž si len mi pomôžeš!”bábkar rozpažil ruky a očakával ranu prípadne výstrel ale nič neprišlo len Roisonov smiech a následné slová. “Nie chcem ťa oslobodiť a spojiť sa s tebou. Ešte si úplne nepochopil plný potenciál svojej sily. Pokial ovládneš človeka napumpuješ ho svojou duševnou silou aby si ho mohol ovládať ale pokial by ten človek chcel to čo ty stane sa z neho neuveriteľne silná bytosť ale len dovtedy kým budete spolu. A prestne to chcem! Kedysi dávno Herbaliser zabil môjho staršieho brata a chcem pomstu ale viem, že len tak ho neporazím a na to potrebujem teba! Spojíme sily a zbavíme sa ho! Potom môžme ísť kadý svojou cestou.” Bábkar mu veľmi neveril ale nemal inú možnosť. “Ale ako chceš dosiahnuť aby sme mysleli ako jeden? To sa nedá už na pohľad vydím že sme iný.” “To je pravda milý Bjorn ale na to som už pripravený. Načítal som si kapitoly z temných kních voodoo a je tam metóda ako naše mysle spraviť jednou. Naše duše sa spoja a budú jedna ale v dvoch telách. Chápeš?” “Niesom idiot. A čo na to treba?” “2 kvapky krvi od každého z nás a kalich v ktorom ich zmiešame ale najprv musíme spolu stráviť čas nejde to len tak. Duše sa môžu miešať len pri ľuďoch, ktorí spolu strávili dosť času. A ešte sa musíme dostatočne pripraviť na útek”dodal Roison s úšrnom v tvári.

 A tak plynula dlhšia doba a trávili spolu čas, nič iného im neostávalo. Bábkar spoznával v Roisonovi kopu svojich starších vlastností a aj až prehnanú záľubu v čepeliach, britvách a iných ostrých veciach. Bolo to vidno aj na jeho vzhľade. Neustále bol dokonale oholený a aj vlasy si udržiaval približne v rovnakej dĺžke a tvare. Narozdiel od neho bábkar mal dlhé mastné vlasy, o ktoré sa už prestal starať odkedy ho chytili, niektoré mu aj zdredateli a na brade mal neustále strnište. Počas povinných prác vyrezával bábkar samozrejme bábky, Roison to robil tiež ale on to robil len kvôli tomu aby mohol nenápadne ukradnúť silónové nite potrebné na útek. Po 4 mesiacoch nastal čas na spojenie a útek. Roison zmiešal prestne 2 kvapky od oboch v malom poháriku, do ktorého im dávali vodu a začal odriekať kúzlo. Prešiel do transu a jeho telo začalo blednúť po chvíľke sa aj bábkar dostal do rovnakého stavu zrazu sa ich telá vzniesli do vzduchu a začali okolo pohára ako keby tancovať vo vzduchu. Temný dym vychádzal z pohára a začal sa im vnárať cez dutiny do tiel a ich zaplavil pekelný žiar. Ich duše boli vytiahnuté z tiel a ako keby dotrhané na márnivé kúsky silou kúzla. Ale následne sa začali spájať do jedného. Dym a duše vytvorili novú entitu ohrmonú dušu, ktorá sa rozdelila do tiel Roisona a bábkara. Zrazu všetko zmizlo vrátane krvi v pohári a oni dopadli na zem.

 Strážca v bloku A-4 začul dačo z celi kde bol bábkar a ten čudák. Vydal sa tam keď zrazu predním ohromná paža rozrezala dvere celi a všade sa ozval ohromný šialený smiech. To posledné čo videl boli dva rovnaké šialené úsmevy na tvári bábkara a aj jeho novej marionetty, Roisona, pána čepelí.