Pihuškov Blog

  Ako ste iste niekto postrehli trvalo mi to až nezdravo dlhú dobu kým som sem dačo dal a dnes po krátkom čítaní poézie na jednej mojej poloobľúbenej lavičke som dostal inšpiráciu a musel som ju rýchlo spísať. Neručím za gramatiku ani štylistiku, lebo je to napísané a hodené priamo sem ale nevládzem čakať kým sa toho zbavím. Varujem pred extrémnym obsahom a neodporúčam čítať osobám pod 18 rokov a ani iným so slabšou povahou. Ak sa odhodláte prajem príjemný zážitok a podeľte sa so mnou o svoje pocity v komentároch. :^)

P.S.: Táto poviedka bola inšpirovaná básňou "Vonkajšie krajiny" zo zbierky "Krátke detstvo kopijníkov" od Ivana Štrpku. -----------------------------------------------------------------------------------

 Do riti so slnkom! Oslepujú ma slnečné lúče a celý sa potím. Prechádzam úzkou opustenou ulicou. Biele steny, žiadne okná, len všadeprítomný neporiadok a vinič rastúci po stenách. Krok po kroku prechádzam monotónnou priam až nekonečnou ulicou keď sa okolo mňa mihne ona. Bol som tak zahĺbený do svojho trápenia až som nepostrehol, že po uličke bežal aj niekto iný. Krásna dievčina so svetlohnedými vlasmi a tou najbelostnejšou pleťou akú som kedy videl. Béžové potrhané šatičky a radostne si poskakovala si len tak bezstarostne. Bodaj by aj nie však vyzerala tak na 12, maximálne 13. O pár rokov z nej bude iste neodolatelná žena ale ... Ja ju nechcem o pár rokov! JA JU CHCEM TERAZ! Rozbieham sa za ňou a moje kroky znejú ako kroky dvoch. Ona najprv poskakuje radostne ako predtým ale keď zrazu už-už pocíti môj dotyk plný túžby.. sa zľakne. Rozutekala sa ale nemôže újsť. Nechce úsť. Iste nechce! Ona je na tejto ulici len a len pre mňa. Preto som ju stretol tu a nie na verejnosti. Len tu vo večne prázdnej ulici. Bežíme. Ulica stúpa. Schody! Tretí schod, štvrtý schod... Padá. Hlava jej naráža na tvrdé dlažebné kocky a krv vytryskla. Steká. Po tvári, po vlasoch, po šatoch a aj po jej útlych bokoch. Čo teraz? "No však telo ešte neochladlo a túžba tiež nie." hovorí druhý. Druhý? Samozrejme! Vždy sme tu boli dvaja len som znova zabudol! Kebyže si navrhnem také dačo sám iste by som nesúhlasil ale keď vám to s pochopením v hlase navrhne priateľ tak prečo nie? ... Strhávam jej šaty. Dotýkam sa jej jemného tela. Dieťa. Ženstvo ju ešte len ovialo ako jarný vánok. Bozkávam jej chrbát, plecia, vlasy. Tie krásne vlasy čo ešte stále voňajú, TAK KRÁSNE voňajú. Dotýkam sa jej ako už dávno žiadnej inej. Toto nie je len taký sex .. toto je milovanie. Vkľadám do toho celého seba. Tak krásne vonia! A jej telo nechladne. Iste ešte žije, iste ma miluje! Sme svoji. Slnko stále páli.
 Teraz po vyvrcholení stojím nad jej telom a ruky mám od krvi. Našťastie som jej strhol šaty predtým ako z väčšej časti nejako navlhli krvou a tak si do nich utieram ruky a svoj úd. Zapnem poklopec a rozmýšľam čo ďalej. Je mŕtva ale ja za to nemôžem. Spadla sama. Bola to tuláčka. Dieťa ulíc. Nikomu nebude chýbať. Nikto to nevidel. Rozhrabem neporiadok pri múre a objavím žľab cez, ktorý odteká dažďová voda po tejto ulici. Ukladám ju tam a zbytok krvi a sperm na schodoch utieram jej šatami. Položím ich na ňu a zakryjem ju tým bordelom, ktorý som predtým musel dať bokom aby som sa tam dostal. Nikto o tom nebude vedieť! Idem domov! A tak sa obraciam na päte a mierim dole kopcom k sebe domov. Bývam v dome na hlavnej ulici, je to až ku koncu tejto ulice. Nikto o tom nebude vedieť!
 KURVA! Na toto som nepomyslel ani v najhorších snoch! Akoto, že si nepovedal ani ty nič? "Nemyslím na všetko. Ja som sa len pozeral." Bastard! Prší. Ale kebyže normálne tak sa nič nedeje. Trochu krvi by odplavilo a dostalo by sa to na hlavnú ulicu ale to by nikto ani nepostrehol. Krv je všade. Trhy sú tu každý tretí deň. Ale prívalový dážď! Polka bordelu z tej zatratenej ulice už sa už splavila sem a čakám kedy sa tu objaví telo. Čo budem robiť ak mi na to prídu? Kto mi uverí, že za to nemôžem? Padla sama! Ja som ju len skryl. "...a pretiahol!" MLČ! To sperma to .. to mohol byť hocktorí iní. Ten starý bezďák bez oka. Všetci ho nenávidia.. hodím to na neho! Áno! Ak ma niekto obviní poviem, že to bol on. Nikto mu neuverí opak! "Si si tým istý? Jeho nieje cítiť jej krásnou vôňou narozdiel od teba." Čo? ...Máš pravdu. KURVA! Som celý cítiť ňou. Mojou láskou! Och Bože! Prečo som ju nestretol inak? "Veríš, že by to bolo dopadlo inak kebyže má 15? Neveríš v osud?" ZMLKNI?! A čo tu vlastne ešte robíš?! Vypadni! Nech už ťa nevidím! "Zbytočne zúriš. Ten pach hriechu s tebou bude navždy ale nikto iný ho necíti. Len ty a ja! Ostatní ju nepoznali. Nikto. Len ty a ja sme cítili vôňu v jej svetlých vlasoch a dotkli sa jej nezrelého tela." ..Slzy mi tečú po líciach ale neviem prečo. Možno od šťastia, lebo som si uvedomil, že to čo tvrdí on je pravda alebo od smútku, lebo tu vždy bude tá vôňa ale nikdy nie už ona. Dočkáme rána.
 Zobúdzam sa na vravu ľudí pod oknami. Zhrozenie, morbídna zvedavosť. To všetko sa akosi objavuje vo vzduchu. Dávam si na seba kabát a vykúkam z okna. Ona mi to urobila naschval! Jej telo leží premočené, skomolené, vykĺbené a celkom zničené pod mojim oknom. Už to nie je ona. Je to beztávara mŕtvola mladého tuláckeho dievčaťa a nie moja láska. Zatváram okenice a líham si na postel. "Nikto sa o tom nedozvie." Nikto, kým to tajomstvo zostane za našimi hradbami. Kým to vieme len ja a ty. Ty a ja. Zaspávame znova obaja s jej vôňou na našich krvavých rukách.