Pihuškov Blog

Všetko sa točí a ja vidím všade len dúhu. Dúhové kvety,domy,ulice,ľuďí a aj seba. Som dúhový,farebný, smiešny. Nehorázne srandovný. Žiarim a cítim šťastie a spokojnosť.. konečne cítim pokoj....

 Po dákej dobe som sa zobudil. Ležím v tráve a pozerám smerom na oblohu. Vietor fúka a uvoľňuje listy zo stromov a ja sa pýtam. Čo tu do frasa robím? S treštením v hlave sa zdíham, všetko sa mi ešte trochu točí a občas mi preblisné celé farebné spektrum cez oči. Po chvíľke sedenia sa svet zastavil a ja pozorujem les okolo mňa. V tom na prvý pohľad krásnom lese je nehorázny bordel. Prázdne tégliky od jogurtu, plechovky piva s kúsky drôtu. Pomaly som v tom neporiadku našiel dačo ako cestu vyhranenú práve tým drôtom. Pokúsil som sa vstať ale .. nohy som mal dorezané práve od toho drôtu. Zasa sa pýtam samého seba. Čo som tu do frasa robil? Padol som na zem a pokúsil som sa odíchnuť si. Takto som ležal asi hodinu. Jediné čo som si pamätal zo včerajška, pokiaľ som neprespal nejaký ten deň, bola dúha a úškrny mojich „kamarátov“. By ma zaujímalo kde teraz sú. Určite sa pekne zabávajú a ani nevedia, že som tu alebo sa zabávajú práve na tom. Zdvihol som hlavu a pozrel na cestičku vyhranenú drôtom. Bola dlhá ale nemal som inú cestu ako preškriabať sa tadial. Drôty ma škrabali ale po nejakých minútach lezenia som si to už ani neuvedomoval. Doteraz neviem či to bolo zbytkami drogy v mojej krvi alebo sebazaprením. Na konci cestičky som už uvidel známe okolie, teda aspoň známe v dúhovej podobe, takto som to nikdy nevidel.
 Paneláky sa výšili nadomnou ako šedí betónoví obri a začal som sa cítiť nesvoj. Vietor prestal fúkať a všetko nadobudlo istú formu šedistej hĺbky ako keby som sa utopil v tieňoch tých panelových obrov. Začul som konečne pohyb a potešil som sa. Ľuďia! Určite mi pomôžu, spýtam sa ich na cestu alebo mi rovno zavolajú snatiku keď ma uvidia. Všekto bude dobre. Bude dobré...
 Ale nebolo! Namiesto čloweka som uzrel temnú bytosť bez konkrétneho tvaru. Len tak sa tmolila mojim smerom a volala ma. Chcela ma dostať. Začal som utekať ale pohyboval som sa nenormálne pomaly. Blížilo sa. Kým som utekal objavili sa tu aj iné. Obklúčili ma a ja som v zúfalstve padol na zem a zvrieskol hlasné NIE!! Rýchlo sa nahrnuli ku mne a svojimi pahýlmy ma utopili v spleti dotykov. Spadol som do nekonečnej temnoty a jediné čo som si uvedomoval bol ťažký pocit na hrudi a hlas z temnoty, ktorý neustále rčil len jedno. Rotundio!

 Po dákej dobe som sa zobudil. Ležím na tráve a pozerám smerom na oblohu. Vietor fúka a uvoľňuje listy zo stromov a ja sa pýtam. Zase?
 Tentokrát to nebol len prelud ale realita. Droga prestala účinkovať až teraz. Dal som sa dokopy a išiel som domov. Cestu som si pamätal lebo to bolo miesto neďaleko môjho domu. Kým som došiel domov premýšlal som nad celým mojim zážitkom a spomenul som si na tričko jednej mojej kamarátky na ktorom bolo napísané len „Don`t do drugs. DO POETRY!“. Bolo to tak jednoduché ale zdalo sa mi že cítim dačo ako osvietenie! Odvtedy som sa už drog nedotkol a nahradil som ich písaním a veľmi mi to pomohlo. Super sa vyfiltrujem a cítim sa šťastne :) Moja prvá báseň sa volala jednoducho Rotundio..