Pihuškov Blog

Zase v parku. Zase pod stromami. Tentokrát je vietor studený a listy rozlišných farieb dopadajú na zem. Oblaky zapĺňajú celú oblohu a dávajú všetkému šedistý nádych. Je jeseň a vo vzduchu sa miesia pocity z návratu do školy, očakávania prvých mrazov a aj všedného šeda. Pomaly sa dvíham a zakladám skicár do patentovanej piho-brašny a vydávam sa ncestu jeseňou. Ľuďia sú zababušený v svetríkoch šatkách a šáloch a ponáhľajú sa dnu. Predsa len vietro je už dosť chladný a ani monotónna šeď oblohy nenaznačuje nič dobré, a tak sa poddávam davu a hnám sa tiež. Zapínam si menženstové sako zamitej farby a uťahujem si žlto-hnedú šál pevnejšie okolo krku. V ušiach mi hrá Zero 7 a ja sa hnám jeseňou. Po chvíľke sa pridá k mojej malej prechádzke kocúr. Taký jednoduchý ryšavý, na pouličného stvora v celkom dobrom stave. „No čo ako Felix?“ pýtam sa ho hladiac jeho srsť. Neodpovedá len sa slastne obtiera o moju ruku. Usmejem sa a idem ďalej, Felix ma nasleduje ako spoločník.

 Hodiny plynú a my stále prechádzame mesto pozorujúc smutné a vystresované tváre ľuďí. Felix si občas odskočí za dákou cicuškou alebo iným kocúrom ale vždy sa vráti a robí mi spoločníka. Väčšina stromov v meste už nadobudla lístie farby jeho srsti a dokonca niektoré štvrti pripomínajú už zimu bez snehu. Lístie nikde len vyziabnuté kostry stromov. Vietor zafúkal silnejšie tak som si zo zúfalosti nasadil ešte aj rukavice mandlovej farby, ktoré som mal v brašne a jemne som sa oblapil okolo pása aby som sa zahrial. Všetci smutný a zabalený.. Čloweku normálne začne chýbať leto. Odhalené ženské telá, velavravné úsmevy a pohľady, kopa vytešených detí s rodičmi, dôchodci, ktorý si na lavičkách užívajú jeseň svojho života. A teraz keď nastala pravá jeseň ..všetci sú dnu. Pár ľudkov je von ale sú to len extrémisti ako ja alebo ľuďia, ktorí dačo nutne potrebujú. Hmm smola.. Už nech je tu zima a potom znova moja dávno stratená láska jar. Po pár minútach stretávam kamarátku, jedna z tých extrémistov, tiež má pri sebe kocúra. Ten jej je čisto čierny a volá sa Flaubert. Felix a Flaubert k sebe prišli ako starí známi a obtreli sa o seba otočili sa, dali na nás posledný pohľad a svižnými skokmi prešli na strechu blízkeho domu a potom preč z nášho výhľadu. „Zaujimavé tvory tie kocúry.“ „Aj ja si myslím.“ Povedal som žoviálne a úprimne som sa na ňu usmial. Ponúkol som jej rameno a chopila sa ho. Je odomňa u kúsok nižšia ale nie veľmi, má krásne dlhé vlnisté vlasy farby bielej kávy. Jej oči sú šedé a na tvári má pehy. Pochválil som jej nový dúhový šál, ktorý ako keby kontrastoval so „sépiotosťou“ okolia a dali sme sa do reči. Hovorili sme o počasí, hudbe, mačkách a smutných stratách. O strate úsmevu, sebadôvery, kľúčov alebo priateľov. Hodiny prešli ako minúty a slnko nám už dávno povedalo Bye Bye a tak sme sa rozhodli, že pôjdeme ku mne domov, lebo rodičov mám v Thajsku na služobke. Pred domom sme stretli Felixa a Flauberta ako dojedajú posledné zvyšky žrádla, ktoré som tam ako vždy pre nich nachystal. Z brašny som vytasil kľúče a otvoril som dvere do násho „paláca“. Celý dom okrem mojej izby je zariadený v minimalistickom štýle a všade vysia diela dákych avantgardných umelcov. Bléé. Vyzerá to ako keby vyprdli farbu na pláno ale rodičia si na tom zakladajú tak som si už zvykol. Našim pouličným priateľom sme doplnili misky žrádlom a odliali trochu mlieka. Ona sa zatial vyzliekla a už inštiktívne sa pobrala do mojej izby, nieje tu predsa prvý krát. Ja som tiež zložil sako,šál aj brašnu na vešiak pri dveroch a pobral som sa do kuchyne. Rozrobil som Mliečny Oolong a dal som ho do mojej obľúbenej červenej konvičky s rôznofarebnými tulipánmi. Misky samozrejme ladili k nemu. Na drevenom podnose som to doniesol do svojej izby na poschodí. Moja izba je úplne iná ako celý byt. Odkedy som bol s rodičmi na ich fotení v afrike tak ma to zobralo takže mám izbu ladenú v takom jemne africkom štýle. A samozrejme dosť vidno na izbe aj môj hudobný vkus keďže všade je aj dosť plagátov a náhodne porozhadzovaných CD. Thievery Corporation, Kyoto jazz massive, Portishead, Bambaata Africa a tak. Andrea ,tak sa tá moja kamoška, sa  už v tom mojom bordeli udomácnila rýchlo našla svoj obľúbený Pink Floyd – Animals. „Zase?“ „Ja za to nemôžem ja ich proste žerem.“poznamenala jemne sa červenajúc. Hrubý sveter a dúhový šál už stihla zložiť. Má na sebe tričko Hello Kitty a hnedo-fialové batikované gate. „Čo za čajík si nám uvaril?“ „Mliečny Oolong to si ešte nemala ale malo by ti to chutiť.“Položil som podnos na zem a nalial som nám. Už po prvom dúšku mi bolo jasné, že jej to chutí. Potešilo ma to, predsa len aj ja som sa o tom čaji dozvedel len včera v našej čajovni. Zase raz sme sa rozkvasili a rozprávali sme sa. Aj jej rodičia tak ako moji robia s umením. Otec je hudobný manager a jej mama operná sólistka. Zdedila talent svojej mamy a občas mi aj dačo zaspieva ale vždy len spontánne inak to nevie. Keď dohral Pink Floyd hodil som do veži Bajofondo Tangoclub a ľahli sme si do postele. Stlmil som svetlá a... nič. Len sme sa zase bavili. Pozoroval som ju, pohyby jej pier, jej letmé veľavravné pohľady. Vonku začalo pršať. Hudba dohrala a my sme sa k sebe pritúlili.  Posledné čo si pamätám bolo Felixove pradenie spoza okenice. Usmial som sa a zaspal som v Andreinom objatí....

Lístie padá,
vietor kvíli.
Zima sa blíži....