Pihuškov Blog

Neviem ako vy ale trochu ma nudí cliché tých vecí čo skončia až tu na mojom blogu preto som rád, že sa mi v hlave počas počúvania Dream Theatre, Portisheadu a Toma Jonesa zrodilo toto v hlave. Je to ako keby remake toho príbehu čo som napísal v texte inšpirácia. Read & Enjoy .. Teším sa na feedback ako vždy :)

Temnota a dym zahaľujú miestnosť. Na pódiu stojí kapela zahalená rúškom temnoty, nehrá len tak stojí. Všetky stoly okrem jedného sú zabrané. Niekto vykopne a všetky siluety sa k ním otočia. V miestnosti sa zapália tlmené fialové svetlá a zrazu majú obrysy tváre. Namiesto ľudí sú za stolmi neľudia, zombie, príšery. Ich zoschnuté sánky sa začali hýbať v chechotavom rytme keď zazreli osoby v dverách. Dva tiene držali muža v čiernej kazajke. Rýchlo s ním prešli cez celú miestnosť a hodili ho za prázdny stôl priamo pred pódiom. V tom PUFF a zmizli. Monštrá sediace okolo neho na neho s úžasom hľadeli a pobavene ho komentovali, liali do seba nápoje rôznorodých farieb, z poniektorých stúpal dym a iné zase obsahovali ako bonus nejaký ten ľudský prst. Po chvíľke sa prehúpala ku chlapíkovi v kazajke zvodná čašníčka. Silný parfum, čierno-červená rovnošata, čierne podväzky, výrazný krvavo červený rúž. „No čo zlatko ako vždy?“ Ako odpoveď zaznelo len zamručanie. „OK.“ Povedala automaticky a na vysokých glazúrovaných lodičkách sa pobrala k barovému pultu. Ledva tam došla barman jej podal fľašku absintu a nejaký divný prášok. Ona to zobrala a pricupitala späť ku chlapíkovi v kazajke. „Aj s práškovou nocou alebo nie.“ „Nie!“ rýchlo odvrkol. Prudko sa trhol a uvoľnil si ruky z kazajky. Do vzduchu vyletela zlatá minca a čašníčka ju zručne zachytila. „Díky poklad.“ Žmurkla na neho a odcupitala k ďalším zákazníkom. Napil sa absintu a napravil si čierny klobúk. Zapálil si a pozrel na pódium.
  Vystúpenie začína! Z tieňa na zemi sa pomaly postavil potemnelí mužík napol vlk napol človek a štekavým hlasom ohlásil kapelu. „Ladies, gentleman and other freaks. Here is the NIGHTMARE THEATRE!!!!!“  Vlčí mužík sa roztiekol v tieni a jeho zmiznutie nasledovalo burácanie osadenstva celého salónu. Svetlá sa napriamili na siluety v zadnej časti pódia a ukázali čo sa za tými potemnelími obrysmi skrývalo. Skupina kostlivcov so zbytkami mäsa v najvyššom štádiu rozkladu. Všetci oblečení v štýle kapiel z obdobia prohibície v USA lenže zladený do čierno- fialova. Nízky a kedysi iste aj tučný kontrabasista si premeral publikum očami ako keby tu mal byť niekto extra ale nikde pohľadom nezastal. Kostlivec s fialovým klobúčikom za klavírom si priložil mikrofón bližšie k čeľustiam a.. „ONE .. TWO AND ONE AND A TWO AND GO!!!“ Kapela skladajúca sa z kapelníka- klaviristu, kontrabasistu, bubeníka a gitaristu začali hrať progressive metal znejúci ako dáka temná skomolenina Humoresky. Klavirista veľakrát využíval práve riffy z tejto Dvořákovej klasiky a dával do toho aj feeling zo salónovej hudby divokého západu kým zbytok kapely tomu dával temnejší a tvrdší nádych. Zombie, kostlivci a iné prehnité kreatúry šaleli. Chlap v čiernej kazajke s klobúkom len fajčil a popíjal absint.
  Dnes večer ho sem nedovliekli jeho vnútorný démoni len tak. Nebol tu kvôli alkoholu alebo štetkám a dokonca ani kvôli tejto bande úbožiakov, ktorá nejakým šťastím unikli smrti za cenu toho, že stratili posledné zbytky ľudskosti s stali sa žijúcimi mŕtvolami. Je tu kvôli kontrabasistovi. To vypasené prasa mu vyvraždilo rodinu a nakoniec uniklo smrti ale jemu neujde. Teraz je horší ako smrť, jeho vnútorný démoni sa stali ním samým a stal sa niečim nadovšetko a teraz ukáže tomu sviniarovi čo je utrpenie ale nechá ho aspoň posledný krát vystúpiť...
  Cítil to v kostiach, že dnes sa dačo stane. Táto hrobka bola iná ako tie ostatné, v ktorých doposiaľ vystupovali. V publiku postrehol chlapíka, ktorý pôsobil ako démon. Temná kazajka, čierny klobúk zahaľujúci svojim tieňom väčšinu jeho tváre a v rukách držal absint a cigaretu. Šiel z neho dojem sily a to sa mu páčilo. Mal rád publikum, ktoré v ňom vyvolávalo rešpekt len tým, že bolo...
   Po hodine vystúpenie skončilo. Pred sebou mal už dve prázdne fľašky absintu a zem okolo neho pokrývalo vrstva špakov. Vzniesol sa z miesta a zamieril do zákulisia. Cestou na neho hádzali zombíci rôznorodé pohľady ale vždy keď na nich zazrel zmĺkli a v očiach sa im zrodil náznak strachu. Prešiel pár zaprášenými koridormi, ktoré zdobili len pavučiny a odpadnuté zvyšky tiel. Po pár minútach došiel pred ich šatňu. Otvoril dvere a všetci na neho pozreli s úvodným strachom ale následným umelým úškľabkom. „Ó akého fanúšika máme. Alebo ste si len pomýlili dvere?“ poznamenal promptne kapelník. „Ani jedno, síce vystúpenie bolo dobré, prišiel som si po kontrabasistu.“ „A načože ma potrebujete pane.“ povedal kostlivec s veľkými kosťami. „Povedzme ,že som ti prišiel doniesť dačo čo si si cestou zabudol.“ Usmial sa a z rukávu kazajky vytiekol tieň, ktorý sa zhmotnil do podoby kosy. „Fuck.“ Skríkol kostlivec a skrčil sa. Ostatní sa tiež s hrôzou otočili preč okrem kapelníka. Ten pohotovo vytasil pištoľ, ktorú mal zasunutú medzi rebrami a vystrelil. Guľky jeho telom ako dymom. Kazajka sa zvlnila a potom sa vrátila späť do pôvodného stavu. Šmahol kosou a rozsekol kapelníka na dve polky.  Kapelníkove oči zbledli, zvrieskol ešte raz od bolesti a pri dopade na zem zpráchnivel.  Krik! Vrhol sa po kontrabasistovi.
  „Čo idem robiť?“ pomyslel si kostlivý hudobník ale na nič neprichádzal. Ten prekliaty démon vytiahol dáku divnú kosu a ... „Áááááááááá!“ Miestnosť naplnil krik a agónia. Démon sa vrhol na neho a sekol. Temná kosa sa mu drala telom a čas ako keby sa spomalil. Pomaly sa drali zbytky jeho prehnitého brucha a lámali sa mu kosti. Storočie bolestí! Šialenstvo a opätovné príjdenie k zdravej mysli. Všetko utrpenie čo kedy spôsobil cítil miliónkrát silnejšie... až to zrazu prestalo. Kosa ho konečne celého presekla a ... koniec? Nie večnosť v pekle....
  Už druhá kôpka prachu je na zemi.  Splnil to prečo prišiel. Kosa sa zase zmenila len v tieň a ten mu zmizol v rukáve. Z dverí vyšli dva tiene, spútali a odniesli. Rehotal sa a bol konečne voľný...