Pihuškov Blog

 „Milujem ťa.“povedal chlapec. Dievča s hlavou na jeho bruchu neodpovedalo len sa zdvihlo a poškrabkalo ho vo vlasoch. Usmial sa. Jej zlatisté vlasy mu ich leskom ako keby úsmev opätovali a pobozkal ju. Najprv teplo, potom spleť jazykov a nakoniec...
 „Prečo si nič nepovedala. Väčšinou niečo odvetíš.“ Pozrela sa na neho a pokúsila ho znova pobozkať ale on sa odsunol. „Hovor.“ Sklopila zrak a zármutok jej prešiel tvárou. „HOVOR!“ Tak ako zdvihol hlas zdvihol sa aj on sám. Pozrel na ňu a videl to čo predtým nie. Plášť, lepšie povedané závoj, ktorý ju celú prikrýval. Závoj klamstva, lži. „Prečo?“ „Ja ťa milu..“ „NEKLAM!“ Slzy jej tiekli po líciach ako rieky dole do údolí. Jej vlasy stratili lesk, jej farebné oblečenie stratilo farbu, jej srdce prestalo biť...
 Zo sna ju prebudila profesorka. „Zase spíme počas hodiny !?“ Zahanbene sa zagánila a ospravedlnila sa. Profesorka ju presadila dopredu a dokonca hodiny na ňu dávala pozor.
 Po pár minútach zazvonilo a nastal koniec vyučovania. Ostatní sa ponáhlali na obed ale ona si len pomaly zobrala tašku obula sa a išla rovno von zo školy. ..Milujem ho ešte stále? Však je taký úžasný, pozorný a milý. Najlepší chlapec akého som kedy poznala. A predsa cítim to prázdno. Najprv to bolo malé ale teraz. Teraz ma to pohltilo celé. Necítim nič keď ma drží za ruku, necítim nič keď ma pobozká. Som SUKA! Prečo práve on musí chodiť s takou sukou?.. Slzy sa objavili v kútikoch jej očí a ona podbehla aby ju nikto nepostrehol. Podbehnutie sa stalo behom na dlhé trate a dobehla až k svojmu oblúbenému parku. Kvety už odkvitli ale jeseň ešte úplne nezačala. Lahla si na ich lavičku a plakala. Každá slza mala opodstatnenie. Volal ju ale ona nedvíhala. Nechcela. Nie teraz, nie takto. Slzy časom prestali prešli. Vyschla od sĺz ale smútok ostával. Ležala a pozorovala šedisté mračná pretkínajúce horizont. Až kým...
 Sa nad ňou nezjavil on. Kučeravé čierne vlasy. Dlhé a spustené ako vždy. „Ahoj láska. Čo ti je?“ .. Zamrzla a nevedela čo má robiť. Na jeho tvári sa objavil starostlivý výraz, jemu vlastný, a posadil ju. Nič nehovoril rovno ju objal, prečesal jej vlásky a pobozkal ju na líce. V objatí sedeli pár minút. On ju hrial a ona znova plakala. Zmätená a vystrašená.
 „Ja sa bojím.“ „A čoho?“ „Že ťa neľúbim.“ .. Aj jeho to zarazila ale duchaprítomne pokračoval. „A to je čo za hlúposť? Hm poklad? Zase si priveľa premýšľala?“ palcom jej zotrel slzy a usmial sa. „Ale.. e..“ Pobozkal ju. „Si si tým istá?“ „Nie! Občas mám ten pocit ale bez teba neviem žiť.“ „Ani ja bez teba. Neboj sa. Raz to možno príde,že niekomu z nás naozaj dojde láska ale potom si budeš istá ver mi. A nech to bude akokoľvek ostanem pri tebe aspoň ako kamarát lebo si môj Záhir a to je dačo.“ Znova ju obdaril svojim úsmevom a znova to cítila. Tak ako to tu predtým nebolo teraz to cítila znova celé. Bola to Láska! Privinula sa k nemu a šťastie ich obkolesilo ako bublinka.

 
Dokedy? To je jedno. Láska je risk a treba si ju užiť nech už trvá akokoľvek dlho ;)