Pihuškov Blog

 Dievča leží na posteli. Jej vlnisté plavé vlasy sa roztekajú po posteli ako lúče slnka po oblohe. Hladí zamysleným pohľadom na strom a premýšľa. Jej modré oči ako keby odrážali oblohu, ktorá sa nachádza ďaleko nad ňou. Má na seba dlhé rozgajdané batikované tričko a pohodlné tepláky. V rukách drží skicár a ceruzku si necháva blancovať medzi perou a nosom. Opodiaľ sedí chlapec. Dlhé kučeravé tmavohnedé vlasy a neprítomný pohľad. V rukách gitara a len tak si vybrnkáva jednoduchú bluesovú melódiu. “Stále nič?” “Ani ň.” “Ale však si vravel, že vždy keď začneš hrať nápady sa začnú len tak hrnúť.” “Ja viem! Väčšinou to aj funguje len.. čo ja viem? Možno nejaké zlé kozmické vlnenie.” “No jasné zase to zhadzuj na chudákov mimozemšťanov.”usmiala sa ironicky. “Ty si mi ale..” pousmial sa aj on. “Čo tak nejaká jednoduchá gitara? Nič viac nič menej?” ”Hmmm .. robíš si zo mňa srandu alebo mávaš také ‘úžasné’ nápady vždy?“ „No čo? Aspoň sa snažím narozdiel od teba!“ „Ti dám také narozdiel od teba!“ Hodila do neho vankúš. „Ty jedna striga!!“ Schmatol vankúš a hodil ho po nej. Ona sa šikovne uhla. A už to išlo ako na bežiacom páse. Vankúše a aj iné mäkké časti nábytku lietali vzduchom keď tu zrazu. „STOP!“ „Čo?“začudoval sa chlapec. „Mám nápad!“ Rýchlo zdrapla skicár a chopila sa ceruzky, ktorá ležala opodia a začala kresliť. Na jednej strane punková kapela a pod nimi masa fanúšikov. Na druhej kopa hip hoperov a tiež fanúšikovia a skupiny sa obhadzovali rôznymi vecami a vo vzduchu letej aj jeden menší chalan. Celý výjav kreslila rýchlo najprv skica a potom to pomocou gumy a ďaľších ťahov ceruzky doťahovala až do výslednej podoby. „Prefektné! Vidíš ako ti to moje nápadové blues pomohlo.“ „Ty magor.“pousmialo sa dievča. „Ale som rada, že sme konečne spravili koncept na plagát na tú vojnu kapiel.“ „Aj ja. Ak toto tvoje nevyhrá tak už neviem čo.“ „No nemyslím si, že je to až také úžasné.“ „Ale netrep je to fajn.“ Jemne sa zapýrila. „Mám ťa rada.“ „Aj ja teba Viki.“ Objal ju. „Matúš?“ „Áno?“ „Ako veľmi ma máš rád?“ „Tak akurát. Prečo?“ „Ale nič len tak.“ Trošku sklamane kukla smerom zem a vzdychla. „Nepáči sa ti dačo na akurátnom maní rád.“ „Nie len som unavená.“ „No ma mohlo napadnúť však si ledva spala. Ja už pôjdem aj tak ma ešte čaká práca doma.“ „Tak dobre.“ Viktória, tak sa naša mladá hrdinka volá, odprevadila Matúša k dverom a rozlúčili sa. Zatvorila dvere a vydala sa k oknu aby sa ešte chvíľku pozerať na Matúša.
 Z okna ho ešte chvíľku pozorovala až kým nezišiel z dohľadu. Prečo sa do neho musela zaľúbiť? Prečo práve do Matúša? Však boli od mala takí dobrí kamaráti a teraz toto. Nechce si to pokaziť ale. Však ho ľúbi a viac ako hociktorá baba na svete. Určite by k nemu bola lepšia ako hociktorá z jeho bývalých. Každá z nich len zneužívala jeho dobrotivosť. Svine. Ale zase. Každá z nich vyzerala lepšie ako ona. Však ako hrozne vyzerá. Furt rozcuchané vlasy, tučné boky a ešte k tomu aj taká nešikovná je. Jediné čo vie je kresliť. Aspoň, že tak. Matúšovi už darovala kopu obrázkov a vždy sa mu páčili. Dokonca jeden má vyvesený nad postelou. Ach.. On je super! Nenávidí sa!! Šialene!! Láska jej pomiatla všetky zmysly. Stále kreslí len jeho a nič iné jej nejde. Jeho kučery. Jeho zlatý prispatý výraz. Jeho krásne nezmyselné bluesy. Jeho ruky. Ale nesmie mu to povedať! Určite o ňu nemá záujem. Ako by mohol? Však sú ako súrodenci. A má na výber medzi toľkými babami.. Má šancu?  Mizivú a aj keby. Čo ak by sa rýchlo rozišli a celý ich vzťah by padol? Nebolo by to hrozné? Bolo! Hrôzostrašné! Svetzničujúce! Katastrofické! NIKDY! Nikdy sa o tom Matúš nedozvie.

 
... a tak sa pomaličky láme krehké srdiečko. Čo ak ju ľúbil tak ako ona jeho? To sa nedozvieme. Takisto ako v realite. Je to také malé tajomstvo, prepadnutá informácia zaseknutá v čiernej diere vzťahov. Nebyť tej diery dosť vecí by sa pokašlalo ale bolo by to zaujimavé vedieť občas hrabať sa v tej diere. Zistiť v akej spletí maličkostí, lások a sklamaní sa predierajú ostatní. .. A možno aj nie. Pred dákymi piatimi rokmi ma práve táto vec fascinovala. Ani nevim prečo.. kto vie.. toto sa zase prepadlo v čiernej diere mojej pamäti ^_^`  .. Pointa príbehu a môjho doslovu? Nerozmýšľajte nad blbosťami žite. Život je len jeden. Viki by mala donútiť svoje myšlienky spáchať harakiri alebo to risknúť.. keďže sa zrodila v mojej hlave tak radšej to vzdať. Máme to v rodine, že to väčinou len veci pokašle ^_^` Mala by žiť!!! Zabávať sa s kamošmi, tvoriť, učiť sa.. hocičo. Nemyslieť na minulosť len hladieť do budúcna a fungovať. Alebo nie? .. ja hovorím, že hej ak vaše múdre urodzené hlavy myslia naopak napíšte. Ako vnímate život? Máte životnú filozofiu? Máte univerzálnu radu na vzťahy (lebo ja ani zďaleka nie) ? Máte lásku? Pochválte sa !! Teším sa na komentáre a vopred sa teším na vaše príspevky See ya :)