Pihuškov Blog

  Ako tretí príspevok do môjho ultra hyper neviem akého blogu som sa rozhodol dať malý ale o to nezmyselnejší skoro až emo príbeh, ktorý sa zrodil v mojej hlave na jednej hodine dejepisu a hneď som ho hodil na papier. Takže čítajte a užite kúsok prózy.

Daždivý večer

  Pozrel som sa pred seba a uvidel som len prázdnu ulicu. Šedé mračná zakrývali celú oblohu a kvapky dažďa v pravidelnom rytme dopadali na zem. Pomaly som sa pohol naproti tomuto výjavu. Obkolesovali ma len šedisté budovy bez života, ale aj tak som mal pocit, že ma niekto sleduje. Že niekto dôkladne sleduje každý môj krok a čaká kam ho zavediem. Vydal som sa teda priamo a isto k miestu, ktoré som mal od začiatku v mysli. Pečlivo som ešte rozmýšľal nad detailami toho čo plánujem a všetko sa mi vykryštalizovalo keď som došiel k svojmu cieľu.

  Bol to kamenný most v strede mesta. Nad jeho koncami bdeli sochy archanjelov, ktoré kládli svoj prístny pohľad na každú osobu, ktorá chcela prejsť po ich moste. V rukách mal každý z nich vsadený meč a bibliu, ktoré len znásobovali ich moc a silu trestu, ktorý nás zasiahne pokial sa pokúsime jednať v mene zla na tomto svätom moste. Moste cez rieku Anjelov.

  Tu narozdiel od mojej ulice už bolo pár ľuďí. Každý z nich bol poctivo zastrešený dáždnikom a hnal sa za tým svojím malým cieľom ignorujúce všetkých navôkol. Pomaly som prekľučkoval pomedzi tento prúd ľuďí až kým som sa dostal do stredu mostu. Zložil som si dáždnik. Cítil som svieže dažďové kvapky, ktoré stekali po mojej tvári. Konečne som cítil pokoj. Svet pre mňa zastal. Vytiahol som z vrecka jej fotografiu. Fotka bola v hrôzostrašnom stave ale ju na nej bolo vidno tak dobre ako keď bola ešte nová. Usmial som sa a pohladil som jej tvár na fotke. Prečo? Prečo ma Boha takto trestá? Prečo? Prečo s ňou nemôžem byť?.. Možno je to osud, možno náhoda. Ale na tom už nezáleží, nezáleží na ničom! Pristúpil som bližšie k pevnému kamennému zábradliu, oprel som sa o oň a zahladel som sa do búrlivej vody podomnou. Rieka bola asi tak trikrát silnejšia a búrlivejšia následkom toho pokojného dažďa. Trochu ironické ale pochopiteľné. Tiekla prudko z neznáma do neznáma. Nezaoberala sa tým prečo? Alebo ako? Proste išla. Len tak tiekla, zurčala a brala so sebou všetko čo si myslelo,že ju zdolá.

 Zrazu som začul hlas,hlas anjela. Pozrel som sa na sochy či to náhodou neprehovorili ony ale nie stále mlčali a strážili most tak ako vždy. Až po chvíľke hladania pohľadom som ju zazrel. Áno bola to ONA! Moja láska, pani môjho srdca, mojej lásky..Usmial som sa na ňu. Ona sa usmiala na mňa. Pohla sa ku mne a mne sa zdalo ako keby nekráčala ale vznášala sa. A vtedy som sa prebudil! Uvedomil som si pravdu. Nie! Takto to nejde. Nie zase! Vytiahol som z vrecka pištol a prehnal som si guľku hlavou.

  Moje telo dopadlo na zem ako kvapka dažďu ako kvapka toho pokojného dažďu…

Ako vždy sa už vopred teším na “feedback” vo všetkých formách a chcem ešte poďakovať Werke lebo v podstate by sa dalo povedať, že tento príbeh sa zrodil v jej hlave lebo základ je inšpirácia realizácia je až an druhom mieste. Takže ďakujem :)