Dávno som sem na blog nič nedal tak som sa rozhodol jednu vec čo som si pôvodne chcel nechať pre seba. K napísaniu ma inšpirovala jeden kus "snuff prózy" od Werky, moja ex a kniha An ideal husband od Orsona Wellesa. Enjoy reading a hádžte komentáriky :)
„Ešte stále ju milujem?“ Ponoril tvár do rúk, ktoré mi pokrývala čertvá krv. Vzlykal dlho a slzy mu stekali po tvári a rukách znetovrených nožom. Nechcel žiť ale nechcel ani umrieť. Kobylky sebaľútosti, smútku a nešťastnej lásky sa mu rýchlo prežierali polom jeho myšlienok a citov. Už nebol schopný maľovať farebné výjavy ako predtým. Vedel už len ničiť! Rozbité sochy, roztrhané plátno, Kobylky pomaly končia svoj nájazd už nieje čo zničiť alebo pohltiť. Neostáva nič.
Strecha paneláku. Slnečné ľúče všetko rozpaľujú a leto je v plnom prúde. Sedia tam a držia sa za ruky. Jej krásne svetlohnedé vlasy sa rytmicky vlnia pod závanom s vejáru, ktorým sa ovieva. Nič iné nieje podstatné len to, že sú tam spolu. Ani teplo, ani výška, ani ostatní ľuďia. Len oni. Nesmelo sa usmeje a pobozká ju na líce. Obaja sa zapýria a usmejú sa. CHRUM!!!
Aj túto spomienku už zničili.
Leží na zemi len v čiernych rifliach a dorezaný.. Na podlahe sa krv mieša s čiernou farbou a tvorí vír. Vír temnoty srdca. Slzy kĺžu po líciach a už nič iné mu neostáva. Stočí sa do klbka a topí sa v ničote.
Dúha z odtieňov čiernej pretla horizont a on sa len zahľadel. Hnusilo sa mu vlastné bytie a cítil sa pateticky. Pofidérne. Puritánsky. Plátavo. Prosto. Len tak...
Zmätok v hlave sa mu zväčšoval až po úplnú hranicu šialenstva. Tam zastal a zahľadel sa do jamy, ktorá sa pred ním vytvorila. Padala až do nekonečna a jej steny boli posiaté hnijúcimi časťami tiel. Tváre, vlasy, ruky, nohy, prsty, boky, prsia. Nepoznal som ich. Boli znetvorené hnilobou, ktorá sa rozšírovala z nekonečne vzdialeného dna jamy. Uši sa mi zakryli. Počkať .. MNE? Však to ON .. či TY? Kde?
Zápach krvi a farby ho znova udrel do nosu a prebudil sa. „Ešte stále ju milujem?“ slzy, ktoré mu predtým tiekli po líciach už zaschli ale teraz ich nahrazdovali nové. Postavil sa oslabený stratou množstva krvi a dotackal sa k stolu s fľaštičkou. Tekutá smrť? Vypil obsah fľaštičky na jeden nádych. A ako sa mu jed pomaly predieral organizmom znova uvidel čiernu dúhu. Alebo som ju už videl. Vidíš ju? Vidíš naozaj tú krásnu dúhu? RADUJ SA. Šťastie. Eufória! Endorfíny! Čokoláda! Sex! Smrť?
... Nie, už ju nemilujem...
Komentáre
ale milujes, to nejde len tak povedat si dost...
no, oceňujem
a čo sa týka obsahu, no veľmi zaujímavé, aj po treťom prečítaní tam nájdem niečo nové.
páči sa mi to veľmi..
podla mna...
hm hm hm...
hm hm hm...
uff
po druhé: má to silný nádych EMO štýlu, to je pravda, ale nezazlievam ti to, mne osobne emo sem tam pomôže, veď vieš, aké mávam stavy... práve som relatívne šťastná, no pri čítaní tohto príspevku som sa zase raz vrátila k tým hnusným myšlienkam o láske, sklamaní a utrpení, ktoré spôsobuje :(