Vždy raz za čas vo mne niečo umrie, niečo sa narodí a ja žijem odznova. Nový život, noví ľuďia, nové pocity, nové názory. Všetko sa zmení ako keby otočením obrusu a hrá sa ďalej. Karty sa rozdajú a my ich striedame v nekonečnej výmene. Traja králi! Štyri esá. Horník. Dve trojky. SRDCE!
Dealer sa s nikým nezahráva, hrá priamo a mieša bez výčitiek svedomia. A my si berieme karty ako keby boli naše vlastné a následne ich vymieňame podľa uváženia za „lepšie“, „výhodnejšie“. Občas si dáme pauzu mi, občas on a niekedy niektorý z anonymných spoluhráčov. Starec na orgáne hrá darcu orgánov. A znova! Opakujúca sa melódia plná zvratov ale stále dokola tá istá. „I always wonder that the song has so much body!“ Poznamená hmlistý opodial. Prišiel ťa vystriedať. Nie! Táto hra sa ešte neskončila! Nemieniš dohrať v tom najlepšom. Napiješ sa svojej whiskey a držíš si miesto. Hmlistá osoba sa nevnucuje, počká si. Však ono ťa to raz omrzí.
Hrá sa v katedrále. Veľká masívna melodramatická. Ignorujeme ju a hráme si za svojim kruhovým stolom. Vytiahol si si zlomené srdce. Zase? Príliv spomienok. Jej hebké ruky, dlhé nohy, krásny úsmev, odlesk v okuliaroch, tmavé vlasy, svetlé vlasy, príjemné večeri, krásne rána... všetky naše lásky sa nám premihli pred očami. UŽ NIESTE! Odhazduješ zlomené srdce a hľadáš novú kartu. Srdce nechceš! Už nikdy vždy to s ním prekombinuješ a prehráš. Beremie teda čierneho jazdca a dúfame, že konečne zahráš večnú noc aby som ukončil hru. Karty lietajú vzduchom a okolo nás sa vznáša opar osudovosti. Orgán hrá. Karty dopadajú. Anonymní hráči nadávajú. Dealer rozdáva. Hmlistá osoba sa z nudy pridáva na harmonike. Harmonika, orgán a ďalšia prehra. Vyhráva dvojka. „I always win.“ Always? Čo majú dnes s tým slovom?..
Princezná v šatoch od krvi ku nám pristúpi a pobozká ťa na líce. Jej zlatisté vlasy sa ti prehupnú cez rameno. „Ešte stále si nedohral?“ „Nie dnes mi idú len zlomené srdcia.“ „Hmmm what a shame.“ ... Orgán hrá... Harmonika zmizla a hráme ďalej.
Občas vo mne dačo proste umre. Cítim to a neskôr si to aj uvedomím. Niekedy mi to pomôže a párkrát ma to len jednoducho zlomí ale nebyť týchto premien asi to niesom ja a tiež.. o čom je puberta ak nie o premenách?... Orgán hrá... Srdce zatial bije ...
Komentáre
Ako vietor.. jednoducho si mi odvial slová..
takze..
proste veci tohto typu co pises mi vela nehovoria, s objektivneho hladiski si vzdy poviem, 'ano, vie zaujimavo pracovat s jazykom, realitou a surrealitou. udrzuje ma v napati.'
myslim ze chapes o com rozpravam..
Život je (srdcový) boj...
Človek sa rozhoduje oveľa častejšie medzi rozumom a srdcom než si sám myslí. Aj ten úplne najnecitovo založený človek občas prepadne svojim emóciám, možno to len nedá najavo. Lebo chce stále na spoločnosť pôsobiť tvrdo, nechce byť manipulovateľný. Chce mať nad svojím životom kontrolu.
Ale každá takáto zmena, keď sa v nás niečo zlomí, alebo niečo narodí, je istým sôsobom krásna, aj keď bolí, lebo po rokoch si aspoň budeme môcť povedať, že náš život nebol plytký a prázdny... A je jedno, koľko ľudí s naším tvrdením bude súhlasiť - veď sme to prežili my a my vieme svoje ;)
Článok je veľmi zaujímavý, pôsobivý a neobvyklý. Má zváštny nostalgický podtón. Každopádne je jedným z tvojich najlepších :)
no teda....